Fyzickou osobou je každý človek. V občianskom práve je dôležitá jej (i) spôsobilosť mať práva a povinnosti a tiež (ii) spôsobilosť na právne úkony, teda vlastným konaním nadobúdať a inak ovplyvňovať svoje práva a povinnosti. „Schopnosť“ mať práva a povinnosti získava každý človek od narodenia po smrť, a aj počaté dieťa vtedy, ak sa narodí živé.
Schopnosť konať tak, aby to právo bralo do úvahy už ale vyžaduje určitý vek, a niekedy aj rozum a schopnosť ovládať sa. Fyzická osoba tiež môže za určitých podmienok (iii) konať protiprávne, teda mať deliktuálnu spôsobilosť a tiež môže (iv) mať procesnú spôsobilosť, teda v súdnom alebo inom konaní nadobúdať a ovplyvňovať svoje práva a povinnosti.
Oproti tomu právnická osoba je umelý právny výtvor, ktorý je mimo sféry práva skutočný len obmedzene. Je to vlastne organizácia osôb alebo majetku. Túto štruktúru vzťahov právo berie ako „osobu“ a vo väčšej alebo menšej miere jej priznáva všetky spôsobilosti priznané fyzickým osobám. Konanie právnickej osoby je jej vlastným konaním z právneho uhla pohľadu, v skutočnosti v rámci nej a za ňu konajú fyzické osoby.
Právnické osoby „sa rodia“ (i) pre dosahovanie zisku, ako napríklad obchodné spoločnosti (s.r.o., a.s., ...) a družstvá, a (ii) z potreby ľudí združovať sa kvôli spoločným záujmom, ako napríklad občianske združenia či odborové organizácie. Právnické osoby však môžu vzniknúť aj (iii) z dôvodu určitého verejného záujmu. Takouto osobou je napríklad obec, štátny podnik či ministerstvo.