In dubio pro reo

Latinský právny výraz „in dubio pro reo“ znamená „v pochybnostiach v prospech obvineného“. Tento výraz predstavuje jednu zo základných zásad trestného konania, ktorá je upravená v ust. § 2 Trestného poriadku.  

Táto zásada pochádza ešte z čias stredoveku a vychádza z myšlienok rímskeho práva. Pochybnosťami sa v tomto prípade majú na mysli pochybnosti skutkového, nie právneho charakteru. Daná zásada sa v praxi prejavuje tak, že pokiaľ orgány činné v trestnom konaní nezistia skutkový stav veci dostatočne bez akýchkoľvek pochybností, má sa zato, že rozhodnutie musí byť vydané vždy v prospech obvineného. Jednoducho povedané, ak má súd čo i len najmenšiu pochybnosť o vine obvineného, povinnosťou súdu je rozhodnúť v jeho prospech. Táto zásada je neoddeliteľne spätá aj s ďalšou zásadou, a to zásadou prezumpcie neviny.