Premlčanie vs. preklúzia

Tieto právne inštitúty ochraňujú právnu istotu účastníkov právnych vzťahov. Ich podstatou je, že ak strana neuplatní svoje právo včas, právo jej buď zaniká, alebo ho súd strane nemôže priznať. Rozhodujúcim kritérium je teda plynutie času. Právo totiž patrí tým, ktorí sú bdelí.

Premlčanie je inštitút ktorý chráni dlžníka pred vymáhaním starých pohľadávok. Veriteľ musí prikročiť k vymáhaniu svojej pohľadávky včas, inak môže dlžník úspešne namietnuť premlčanie a záväzku sa tak raz a navždy zbaviť. Dlžník však musí pred súdom túto námietku premlčania vzniesť aktívnym konaním – súd nie je povinný na premlčanie prihliadať z vlastnej vôle. Po uplynutí premlčacej doby a po jej namietnutí dlžníkom, nie je možné premlčané právo priznať. Neznamená to, že právo prestalo existovať, iba sa mení na tzv. naturálnu obligáciu. Prakticky, dlžník nemusí ďalej plniť svoj záväzok, ale pokiaľ dlh napriek tomu splní, veriteľ nie je povinný toto plnenie dlžníkovi vrátiť (nepôjde teda o bezdôvodné obohatenie na strane veriteľa). Základnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka sú 3 roky.

Preklúzia označuje zánik práva, ktoré nebolo uplatnené v stanovenej lehote – ide o zánik práva uplynutím času. K tomuto javu dochádza len v prípadoch, ktoré určuje zákon (napr. formulácia „inak právo zanikne“). Pri preklúzii nevzniká tzv. naturálna obligácia ako je to pri premlčaní. Pokiaľ by niekto plnil prekludovaný záväzok, bude sa jednať o bezdôvodné obohatenie na strane toho, kto takéto plnenie prijal. Rozdiel oproti premlčaniu je aj v tom, že na preklúziu súd prihliada z úradnej povinnosti, aj bez návrhu strán.